Ladislav Medňanský (tiež László Mednyánszky) sa narodil v roku 1852 v Beckove pri Trenčíne, zomrel v roku 1919 vo Viedni. Pochovaný je podľa vlastného priania na budapeštianskom cintoríne Kerepes vedľa svojho priateľa a milenca Bálinta. Bol prezývaný aj červeným barónom (kvôli svojim revolučným postojom) a uznávaný ako maliar ponurých nálad, melanchólie, osudovej vášne a ľudskej izolácie. Od roku 1863 ho v rodinnom kaštieli v Strážkach súkromne vyučoval rakúsky maliar T. Ender, ktorý mu neskôr posielal aj sadrové modely a iné pomôcky. V rokoch 1872 – 1974 študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove (prof. A. Strähuber, O. Seitz), od roku 1874 do roku 1875 na École des Beaux-Arts v Paríži (prof. I. Pils). V roku 1875 prvýkrát navštívil Barbizon, absolvoval viaceré študijné cesty do Talianska (1878), Barbizonu a Francúzska (1889 – 1892, 1896 – 1897). Na jeho maľbu mal vplyv aj dlhší pobyt v maďarskom Szolnoku. Pravidelne si prenajímal ateliér v Budapešti a vo Viedni, ateliér mal aj na Montmartri v Paríži. Aj keď bol neustále na cestách, pravidelne sa vracal maľovať do rodného Beckova a šľachtického sídla v Strážkach. 18 rokov po jeho boku pôsobil a pod jeho vplyvom tvoril spišský a hornouhorský maliar Szepesi-Kuszka Jeno. Stála expozícia diel Ladislava Medňanského bola sprístupnená v roku 1990 v rodinnom kaštieli v Strážkach (SNG). Dnes je zberateľské renomé Medňanského mimoriadne – nielen v maďarskom a rakúskom kultúrnom priestore, ale v celej Európe. Medňanského prínos treba vidieť predovšetkým v implementácii podnetov barbizonskej plenérovej školy do hornouhorského výtvarného kontextu. Ako bytostný krajinár so zmyslom pre náladu (ktorá je zrkadlom pudových pohybov ľudskej duše a hľadaním východiska z labyrintu protirečivých citov vášne) mimoriadnym spôsobom pracoval so svetlom. Pochmúrnosť a nostalgia týchto opustených lesov a krajín dobre korešponduje s dekadentnými náladami prelomu 19. a 20. storočia, vrátane symbolizmu vtedajšej literárnej a filozofickej moderny. Druhým prínosom je delikátna reagencia na impresionistickú analýzu svetla v prírodnom exteriéri či interiéri. Až koncom 19. storočia sa Medňanského paleta začína rozjasňovať a objavujú sa aj expresívnejšie náznaky v prednese. Popri najrozšírenejšej krajinomaľbe autor vytvoril aj mnoho kompozícií portrétneho a figurálneho typu (z prostredia cigánov, ľudí zo spoločenskej periférie, remeselníkov), a to v maľbe rovnako ako v perokresbe. V rokoch vojnovej kataklizmy, ktorej sa osobne zúčastnil na talianskom fronte, tejto figurácii vtláčal fatálny existenciálny rozmer. Zdroj: Vaculík, K.: Ladislav Medňanský – súborné dielo. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1979; Aradi, N.: Mednyánszky. Budapešť 1983; Glatz, A. C.: Ladislav Mednyánszky a Strážky. Kat. stálej expozície. Bratislava, Slovenská národná galéria 1990; Zmetáková, D.: Ladislav Medňanský (Mednyánszky) – kresby. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1995.