Príbeh slovenskej ženy v maľbe/Univerzálny príbeh ženy v slovenskom umení (dvojvýstava)

 Napriek všetkej genderovej hystérii, ktorá chce vnášať akúsi spravodlivosť tam, kde odjakživa funguje zdravý rozum a prirodzenosť, má téma ženy v kultúre a umení naozaj výnimočný nimbus. Dokladajú to nielen staré historické epochy a ich artefakty s obrazom ženy ako matky a strážkyne rodu, ale aj novšie dejiny umenia, ktoré s obdivom, vášňou, láskou, erotickým záujmom, ale aj so sociálnym, s psychologickým a duchovným akcentom vnímajú feminitu ako čosi výnimočné, originálne a nezastupiteľné v komplementárnom rámci vzťahov medzi mužom a ženou, aj v rámci rodiny ako zmyslu týchto vzťahov. Tieto súvislosti by sme mali mať na pamäti, ak navštívime dve zaujímavé expozície, ktoré pre svojich návštevníkov a kultúrnu verejnosť v predvianočnom čase pripravila Galéria Lomnica v rovnomennom hoteli pod Lomnickým štítom.

 Ide síce o dve samostatné kolekcie, no ich vnútorná väzba je viac ako očividná. V galerijnom priestore, ktorý prilieha ku Kaviarni Mozart, môžeme vzhliadnuť vynikajúcu prvú expozíciu, kde sú dievča, žena, matka, milenka, priateľka vnímané viac v etnicky motivovanom – slovenskom – tvarosloví. Keby sme to chceli povedať aj inak, možno odbornejšie, ide o súčasť slovenského príbehu (alebo mýtu) v maľbe. Ženská ikonografia sa u klasikov slovenskej medzivojnovej moderny opierala jednak o folkloristické, rurálne, vidiecke východiská (k nim neodmysliteľne patril aj kroj a celý zvykový a obradový folklór patriarchálnej slovenskej dediny), ale u niektorých z významných osobností sa objavil aj hlbší záujem o archetypálnu povahu, ducha a dušu, špecifickosť slovenskej letory a jej poznávacích znakov. V tejto prvej časti expozície preto objavujeme mená výnimočných modernizátorov vidieckeho a vrchárskeho žánru (Martin Benka, Gustáv Mallý, Jozef Teodor Mousson, Jan Hála, Janko Alexy, Júlis Bukovinský, Ľudovít Križan, Jaroslav Augusta), ale aj autorov, ktorí sa snažili ísť pod výšivkový, čipkovaný a vôbec heroizovaný povrch slovenskej ženskej ikonografie (Miloš Bazovský, Imro Weiner-Kráľ, Mária Medvecká, Vincent Hložník, Milan Laluha, Vladimír Kompánek). Akokoľvek sa tieto dve skupiny medzi sebou diferencujú, jedno je isté – vychádzajú zo spoločného substrátu starého odchádzajúceho Slovenska, ktoré podľa všetkých vývojových prognóz časom vplynie do globálnej dediny 21. storočia. Aj v tejto súvislosti je dobré, aby sme si pripomínali vlastné korene, pretože – ako hovorieval Milan Rúfus – regionalizmus nie je dôvod na nijaký mindrák, ale ani na pocit pýchy a výlučnosti. Všetky hlavné mestá sveta – a týka sa to aj umenia a jeho metropol – žijú z dodávok a z regiónov. Slovenský básnik – vitalista Ján Smrek, by nám o tom vedel rozprávať: „Mne dedinčanka stepilá bezmála hlavu zmútila!“

 Na tento koncept príbehu slovenskej ženy v maľbe voľne nadväzuje druhá z expozícií Galérie Lomnica, ktorá je inštalovaná v prízemnej časti hotela – galérie, konkrétne v priľahlej chodbe pri Vinárni Franz Josef . Tu už nejde výlučne o etnologicky motivovaný pohľad na ženu v tradičnom národnom rámci, ale o ženu takpovediac bez prívlastkov, bez povrchovej definície a explicitného folklóru. Naopak – dominuje pohľad na ženu ako univerzálnu bytosť v zornom uhle obdivujúceho umelca. Možno viac ženu z vnútornej strany, v jej krásnej intimite, v čistote prirodzenej nahoty, ženu ako objekt aj subjekt túžby, lásky, uznania, krásy humánneho sveta. Metamorfózy premien ženského sveta sú pravým námetom celej tejto kolekcie. Popritom ju však môžeme „čítať“ aj v generačných sledoch, pretože práve tieto modifikovali pôvodne konvenčný – portrétny, ilustratívny rámec alebo kontext večerného aktu (tradičnej akademickej disciplíny).

 Popredné miesto v historickom priereze patrí významnému grafikovi a ilustrátorovi Kolomanovi Sokolovi, ktorý najmä v 30. rokoch vo svojich expresionistických prácach často zobrazoval ženu ako sociálne diskriminovanú bytosť v jej extrémnej proletárskej úzkosti. K téme a ikonografii ženského sveta sa veľmi výrazne vyjadrovali aj umelci známi ako Generácia 1909 (tiež Svedomie doby), ktorí študovali pred 2. svetovou vojnou v Prahe. Nájdeme medzi nimi temperamentných estétov a poetických obdivovateľov príťažlivého ženského sveta (Ján Mudroch) alebo aj jeho umeleckého zákulisia baletných šatní (Eugen Nevan). Skôr, ako vznikla Vysoká škola výtvarných umení, významnú úlohu zohrávalo oddelenie kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej, kde počas vojnového Slovenského štátu a tiež prvých povojnových rokov pôsobili najlepší slovenskí umelci a profesori, ktorí kvalitne pripravili nástup povojnovej generácie mladých výtvarníkov (z týchto pedagógov treba uviesť Gustáva Mallého, Jána Mudrocha, Martina Benku, Dezidera Millyho, Ľudovíta Fullu a Ernesta Zmetáka). Najlepší absolventi tohto štúdia sú zastúpení aj v našej výstavnej kolekcii, ktorá sa pri nich vyznačuje výrazným tlakom na suverenitu formy, skladbu, kompozíciu s presahmi do racionálnej aj emocionálnej či filozofickej roviny, samozrejme, s ohniskovou ikonografiou ženy (Štefan Prukner, Imro Vysočan, Rudolf Moško, Jozef Baláž, Viera Kraicová, Andrej Barčík). Keď na prelome 40. a 50. rokov vznikla Vysoká škola výtvarných umení, veľkú autoritu si získalo oddelenie figurálnej a monumentálnej maľby profesora Petra Matejku, u ktorého bola téma ženskej krásy a imaginácie s ňou spojenej erbovým znakom. Popri všetkej fantazijnosti a magickosti jeho ženských ikonografií sa vždy snažil o dokonalú, racionálne zdôvodnenú skladbu obrazu a túto organizujúcu vôľu nachádzame aj u jeho žiakov, ktorí sú v našej kolekcii zastúpení – za všetkých menujme existenciálne robustného Milana Mravca, novofiguratívne dramatického Mariána Sučanského alebo bravúrneho kolektivistického figuralistu Milana Chovanca.

 Popri maliaroch a ich maľbách, kresbách, škiciach a ateliérových štúdiách zohrávali v slovenskom výtvarnom umení dôležitú úlohu aj akademické odbory grafikov a knižných ilustrátorov. V tomto zmysle najhlbšiu brázdu vyryli profesori Vincent Hložník a Albín Brunovský. V ich diele a odkaze kresba nie je sekundantom obrazu, ale dominantným prvkom, nech už ide viac expresívnou alebo snovou, halucinačnou, surreálnou či imaginatívnou cestou. V tomto vyžarovaní aj v našej kolekcii môžeme obdivovať grafické práce Viery Gergeľovej, Karola Ondreičku či mladšieho Karola Felixa. Samostatnú kapitolu tvorí kresba sochárov, kde naozaj cítiť hľadanie tektonických vzťahov, objemov, vzťah proporcií a celku, vyhmatávanie tvaroslovia ešte pred definitívnou plastickou prezentáciou. Určite najhlbšiu stopu v tomto úsilí zanechal profesor Jozef Kostka, u ktorého je promptná kresba spontánnym tušením budúceho sochárskeho tvaru – aj so zmyslom pre dráždivú krásu ženských liniek a oblín. Z jeho žiakov treba určite menovať aj Jozefa Fizela, ktorý mäkkou pastelovou modeláciou ženských tvárí a línií otvára tému zraniteľnosti.

 Z ostatných autorov tejto expozície treba ešte spomenúť Bohuša Záboja-Kuľhavého, ktorý si vytvoril nový multištýlový spôsob maľovania, absolventov pražských umeleckých škôl Evu Abelovú-Mišákovú (civilná poézia rodiny a domova), Andreja Augustína (osudové ženy s prehistorickým rodokmeňom) a Martina Augustína (krehký dedič poetizmu). Skvelým koloristom s excelentným zmyslom pre vizuálny vzruch a neraz až grotesku je trenčiansky maliar Juraj Oravec. Toto všetko – a mnohé ďalšie premeny ženského sveta – máte teraz možnosť obdivovať v Galérii Lomnica. 

 Dr. Marián Kvasnička, kurátor